Znepokojuje ma, že množstvo ľudí v mojom ponímaní nesprávne zachádza s používaním expresívnych výrazov. Zdrobňujú a zveličujú, kde netreba, a naopak, keď je to potrebné, ba nevyhnutné, tak to neriešia. Rozhodol som sa zaviesť do tohto zdrobňovacieho bordelu trošičku poriadku.

V prvom rade si treba uvedomiť, prečo si dať tú námahu a pripájať pár písmen k slovu navyše. Určite si nebudem namáhať ústa a radšej poviem bylina, stolica, slnečnicové semeno a podobne. Skrášľovať sa sluší pojmy spájajúce sa s príjemnôstkami. Povedať, že sa ide na kávu, je takmer hanobenie tejto činnosti. Predpokladá totiž pauzu, posedenie v príjemnej spoločnosti, decentnú chuť kávy a vyložené nohy. Preto považujem za nevyhnutné hovoriť o tomto zážitku ako o chodení a pití kafíčka, presíčka, pikolčička, prípadne kapučínčička (bez ohľadu na zamotaný jazyk a mrhanie diakritikou). Veľmi podobne sa ide na raňajčičky, obedík, máme piatoček, a podobne.

Rovnakým spôsobom sa zachádza aj s negatívnymi činnosťami a asociáciami. Týmto spôsobom možno rozlišovať aj vetný význam. Vo vete “cestovali sme vlakom z Bratislavy do Trnavy” je pojem vlak neutrálny (respektíve každý dobre vie a očakáva všetky tie spomínané príjemnôstky v ambientoch železničných staníc týchto miest a vo vlakoch. Nie je to nič nezvyčajné.)  Inak už budeme hovoriť o cestovaní z Talianska, odkiaľ sme pôvodne mali hodinu a pol letieť, no kvôli sopčičke na Islande sa lety zrušia a vy strávite vo vlaku a po staniciach pol života. Práve vtedy je na mieste opísať tento zážitok ako cestu vláčikom. Iné príklady? Malé smradľavé špinavé autíčko, černobyľský reaktorček a mnoho ďalších skôr subjektívnych pojmov…

Niekedy však možno naraziť na očividný paradox. Zdrobnenie totiž v sebe spojí obe predošlé zásady. Spomeňme krásnu, ale i krásne predraženú Viedničku, či s pardónom aj taký utešený hajzlíček…