Pred pár dňami som si vypočul pichľavú výčitku, že som vraj alkoholik. Podľa mňa neškodný každodenný pohárik vína či piva alebo trošku menej neškodná celosobotná opičisko po vodkovom opijáši a prehýrenej noci nie sú ešte nijak závažnými znakmi závislosti. Bol som však upozornený na mnoho výskumov a článkov, ktoré dokazovali opak.
Tu je drobná rešerš (zopár príznakov alkoholizmu):
– Vytváranie tajných zásob alkoholu v byte, práci, atď. – tak, no, povedzme, že karafa plná brandy na konferenčnom stolci kúsok od postele na spôsob Sue Ellen z Dallasu, zopár fliaš vína v komode a na akciu kúpené dve kvalitné vodky môžu jemne zaváňať zásobovaním, ale rozhodne nie na tajnáša.
– Zanedbanie primeranej výživy – hohó, k tomu má moje vyškerené brucho argumentov na tisíce (asi toľko ako prijatých kalórií).
– Strata doterajších priateľov alebo rozchod s nimi – pokiaľ nerátam vymazané fejsbukové známosti, ktorých telefónne číslo som na mojom mobile nevidel už desať rokov, tak žiadne straty nenastali. Hoci by to snáď bolo aj na prospech.
– Trvalé myšlienky na alkohol – to mi príde trošku úchylné, nie?
– Okná – máme. Aj dvere. Dokelu.
– Alkoholická žiarlivosť – to teda rozhodne. Keď si len pomyslím, že by niekto vztiahol ruku na moju ľúbenú vodčičku, ja ti dám!

Možno by zopár znakov aj sedelo, stále ma to však nepresvedčilo. Napriek tomu som sa odhodlal, že sa pitia vzdám a minimálne týždeň sa ničoho, čo má na obale nakreslený znak percenta, nedotknem.
Človek by neveril, aká náročná procedúra ma čaká. Alkohol a alkokonzumenti totiž číhajú na každom rohu a vystrkujú atraktívne lákadlá. Prvá zreteľná komplikácia nastala počas večere v podniku. Keďže som sekciu nealko nápojov pri výbere pitia výdatne prehliadal, absolútne som nevedel, čo si objednať. Platiť za vodu s bublinami viac ako za pohár vína mi prišlo scestné, popíjať sladké kalórie bez chuti ešte scestnejšie. Po dlhom váhaní a konzultáciách s obsluhou som si objednal nealkoholické pivo.
Predsudky boli namieste.
Nabudúce vyskúšam nealko vodku. So zlatistou tekutinou v pohári som závistlivo obsmŕdal po cudzích stoloch a pozoroval vysmiatych ľudí, ktorí si deň predtým nekládli žiadne predsavzatia. Nikto z nich očividne nečítal začarovanú sekciu nezmyselných nápojov bez obsahu etanolu.

Nasledujúcou komplikáciou bol naledujúci večer.
Starostlivo som študoval všetky svoje recepty, no na začiatku každého stojí “otvor fľašku červeného”. Ako variť bez tejto prvotnej ingrediencie, sa v nich nespomína. A že je to ten najdôležitejší krok, som ráčil zistiť už mnohokrát, hlavne keď sa varenie začalo aj skončilo pri tejto položke. Samozrejme, že výsledok nestál za nič a musel som opäť zájsť do reštaurácie a čeliť rovnakým problémom ako predošlý deň.

Celý cirkus sa skončil počas ďalšieho večera. Posedenie v podniku so známymi sa chýlilo k fiasku. Žvatlajúc pohár sódy s citrónom v rukách a nerozumejúc opileckým rečiam spolusediacich, to ma doviedlo k vysloveniu želania nepevnej vôle a konečnému verdiktu – “jednu slivovicu poprosím!”.