Z rôznych štatistík a rozprávaní známych je očividné, že pracovisko nie je príliš bezpečné miesto pre verných ľudí. Dochádza tu k neverám často a pravidelne. Kolegovia vtesnení osem hodín denne na jednom mieste nadobúdajú počas dlhej doby priateľské a nadpriateľské vzťahy a priam bažia po uvoľnenej atmosfére a prehreškoch. Kolegovia s nami nechodia domov, nezdieľajú drobné životné problémy, ani nepočúvajú naše hlboké spovede. A napriek tomu nás poznajú, dôverne poznajú našu ideálnu stránku osobnosti. Ťažko potom odolať jednoduchým vzplanutiam a nadšeniam, ktoré vedú k rýchlemu koncu a smutnému návratu do stereotypu pracovného života.

Práca, ktorá sa stala naším koníčkom, či priam prerástla do viac než uznávanej drogy, ktorou sa opájame od pondelka do piatka, nás napĺňa úspechom a radosťou. Tak povrchnou a plytkou, akú spôsobujú hocijaké iné drogy.

Miki túto drogu veľmi dobre poznala. V práci sa zdržiavala čo najdlhšie a preberala na seba všemožné povinnosti a úlohy. Domov sa ponáhľala málokedy. Dlhoročné manželstvo a niekdajšia každodenná starostlivosť o jej syna vybudovali pevné podložie pre pocit stálosti a rutiny. Nasýtila sa rodinným životom a hoci ju cez víkendy synove zážitky zo školy, do ktorej začal len nedávno chodiť a manželove nudné historky z práce tešili, nevedela sa dočkať na pondelok, kedy si vypočuje vulgárne zážitky mladých kolegov, neženatých chlapcov a nevydatých slečien, slobodných a slobodomyseľných ľudí, neviazaných záväzkom manželstva a rodičovstva.

Miki nemala ani tridsať rokov, bola štíhla a sexy, nikto by jej netipoval sedemročného syna a usporiadané manželstvo. Rada menila účesy, obliekala sa štýlovo a zvodne a vyžaroval z nej mladý duch, avšak zaťažený bremenom vlastnej rodiny.

Nikdy by nepredpokladala, že všetky svoje tajné sťažnosti, ktoré si smel vypočuť len vankúš prázdnej postele a niekto, koho zvyknú nazývať boh, teraz bez ostychu a hanby zo seba samej vyrozpráva Máriovi. Mário, nový kolega, starší pán, rozvedený, a predsa šťastný a vyrovnaný, s dvoma dospelými deťmi a hlboko zasiatymi základmi, nastúpil do práce len pred dvoma týždňami. Vtedy sa Miki ako zvyčajne chopila povinnosti školiteľky a starostlivo mu každý deň, ešte dlho po pracovnej dobe, vysvetľovala všetky detaily súvisiace s procesom práce; a v útržkovitých konverzáciách počas páuz detaily svojho života. Teraz sedeli na pohodlnej pohovke na recepcii, na opačných koncoch, a napriek tomu veľmi blízko. Sedeli tam už tretiu hodinu po pracovnej dobe a rozprávali sa. Miki chcela vedieť čo najviac, chcela sa stotožňovať s niečím, čo už tak dlho prežíva, pritakávala a v duchu si spájala úlomky Máriových šťastných i horkých chvíľ. Boli to slová zrelého muža, stále aktívneho športovca a duchom mladého päťdesiatnika, ktorého hrubý hlas dobre vedel, čo vraví. Hlas, ktorý Miki doznieval v hlave každý deň počas cesty domov. Hlas, ktorý aj tentokrát, na recepčnej pohovke, zasieval túžbu a chuť v tele nespokojnej ženy.

Miki sa obávala dôsledkov svojich myšlienok, neustále videla pred sebou svojho syna a manžela, šťastné rodinné chvíle a radosť zo životnej harmónie. Pretože práve vtedy, keď chceme konať zlo a nesprávnosť a naše telo sa snaží všemožnými lžami presvedčiť rozum o svojej pravde, zasadí svedomie pohotovo protiúder. Začne sa boj o moc nad egom: na jednej strane pulzujúca túžba a prízemné potreby, na druhej strane rozum. Je to však súboj silných falošných zbraní s argumentami, súboj, v ktorom múdrosť nikdy nezvíťazí.

Podvedome si chytila obrúčku na ľavej ruke. Ani tento úzky kus drahého kovu ju však nepresvedčil o opaku jej túžob. Rozopla si blúzku a jediným pohľadom dala Máriovi najavo, čo chce. Dávno to však vedel. Skúsený zrak dospelého muža vidí viac než len zvodný mejkap. Vidí oveľa hlbšie a vycíti každý rozmar kričiaci z očí ženy. Mário ostal celkom pokojný. Prstami pravej ruky nežne pohladil Miki po líci a rukou letmo prešiel po ľavom prsníku. Ten jemný dotyk, to nepatrné dotknutie bradavky cez čipkovanú bielu podprsenku do nej vystrelil náboj rozkoše. Víťaz bol jasný. Myšlienky jej vraveli už len jediné, chcela, aby ju Mário dlho a nežne pomiloval.

Keď si vyzliekol košeľu a tielko, Miki ohromoval vypracovaným telom. Pozorovala jeho chlpy jemne rozrastené po celej hrudi a v duchu nechcela uveriť, že tento muž už dávno nemá tridsať. Ukazovákom si Miki vychutnala jeho prsia a brucho a siahla pod nohavice ešte nižšie. Cítila, že je viac než dobre obdarený, čo v nej spustilo ďalšiu vlnu chamtivosti po sexe a radosti. Vášnivo si vymenili jazyky, kým mu Miki rozopínala opasok a drancovala dole nohavice. Potom náruživo vzala jeho úd do úst a vychutnávala si každý centimeter. Mário sa hral s jej vlasmi, hrubšími rukami ju hladil po chrbáte, načiahol sa a zašiel jej zozadu pod nohavičky. To už mala kostýmové nohavice spustené na kolenách. Zavzdychala a zatúžila znova po jeho jazyku. Znova sa vášnivo pobozkali. Neprestávala ho hladkať medzi nohami a druhou rukou sa pevne držala jeho ramena. Mário skúsene rozopol Miki podprsenku, stiahol nohavičky a položil ju na pohovku. Chcel ísť priamo k veci a Miki netúžila po ničom inom. Opatrne do nej vnikol a ona sa nikdy necítila taká plná a vlhká. Mário si ľahol a Miki určila tempo lásky, skláňala sa k nemu, vzdychala a túžobne otvárala naružované ústa. Mário nezabúdal na jej prsia, brucho a opätoval všetky jej bozky. Po čase prestal, vyšiel z nej a Miki na chrbáte pocítila teplý prúd. Mário nečakal ani chvíľu, obratne ju posadil a kľakol si k nej. Doprial jej ten najvyberanejší orálny sex, ktorý kedy zažila. Dosiahla orgazmus a Mário napriek tomu neprestával. Nikdy totiž nevidel ženskú ejakuláciu, za ktorú sa spočiatku Miki hanbila. Ale keď sa mu naplnili ústa mokom ženy, nabudilo ho to natoľko, že do nej znova vnikol. Tentokrát už hrubo a drsne do nej vrážal držiac ju za stehná a lýtka. Druhý orgazmus zažili spolu, do konca, v spojení a objatí.

Zostali tak niekoľko minút, potom sa Mário postavil a začal obliekať. Stále bol pokojný a milý, chcel Miki pomôcť späť do šiat, tá si však stále prechádzala spojenými dlaňami po tvári a ostala sedieť, aj keď odišiel. Stihla sa len pozdraviť a z vypätia všetkých síl precediť cez nútený úsmev, že je všetko v poriadku a tiež o chvíľu odíde, nech si nerobí starosti a uvidia sa ráno.

Prešla však ďalšia hodina a Miki ešte stále len v nohavičkách, skľúčene schúlená na jasnožltej sedačke, zovierala v trasúcich sa rukách mobil. Vedela, že musí zavolať, že osud ju dostal do hriechu a teraz ju privedie domov a prinúti oprieť svoju hlavu o manželovu hruď a plakať.

V teátre Osud totiž smieme byť len divákmi v javisku; role hercov sú od začiatku obsadené a my len sledujeme dianie, ktoré pre nás pripravili. Po rokoch sa nám môže zdať, že ich repertoár dokonale poznáme, vieme, kedy nasleduje ktoré vystúpenie; niektoré ich interpretácie sa nám páčia viac, iné menej. Vždy nás však prekvapí premiéra nových hier a zarmúti derniéra obľúbeného predstavenia. Toto divadlo vedené najvyšším režisérom však raz skončí, padne finálna opona a my dúfame, že do foyer vojdeme po opakovanom aplauze a s radosťou v srdci. Konečne spoznáme hercov života osobne, nazrieme do zákulisia a dotkneme sa scény pravdy. A potom začne naša veľká herecká kariéra. Budeme počúvať hrejivú chválu i tvrdú kritiku, recenzie, ktoré sme kedysi nebojácne vykrikovali z javiska. Avšak v tú chvíľu budeme súdení my.

A v hre Drogy, Sex a Nevera manželia a nevinné deti len mlčky sedia v zadnom rade a trpko pozerajú bokom.