Natália sedela na polorozpadnutej lavičke v parku kúsok od svojho domu. Sedela na operadle a nohy mala ležérne položené na sedadle. Prebúdzajúce sa jarné slnko jej hrialo do tváre a ona sa nechala unášať oranžovou dúhou, ktorá sa vlnila pred zatvorenými očami. Cítila vôňu tepla vychádzajúcu z vlhkého trávnika a kvitnúcich stromov, jemný chladný vetrík jej však stále pripomínal len nedávno odídenú zimu. Toto príjemné rozjímanie neustále atakovali pocity nerozhodnosti. Natália v toto sobotné májové ráno nesedela v prázdnom parku kvôli nespavosti alebo nebodaj z potreby prechádzky. Vracala sa domov z bytu svojho bývalého priateľa. V ňom takmer došlo k nevere.

Natália už vôbec nevnímala štebot drozda. V jej hlave sa neurčito rozhýbali váhy priorít. Na jednej strane boli zaťažené nevysvetliteľným pocitom fyzickej príťažlivosti a nutkavým chcením zotrvať v blízkosti Andreja, jej bývalého priateľa, či skôr milenca. Na druhej miske váh ležal spoločný byt so súčasným priateľom, ich harmonický rodinný život a pocit duševného šťastia.

Ručička váh sa kolísavo premiestňovala zľava doprava a späť. Kde sa ustáli? Ako sa rozhodne človek hnaný zvnútra dušou a zvonku rozumom?

Uplynulá noc Natálii pripomenula časy, keď sa pred piatimi rokmi stretávala s Andrejom. Už len pri letmom vzájomnom pohľade v nich vzbĺkol oheň túžiaci po zjednotení. Nevedeli sa nabažiť jeden druhého, zažívali nespútaný sex bez predsudkov a dôsledkov, ich vzájomnosť a túžba sa znásobovala každým dotykom, každým bozkom. Ani jeden z nich si nevedel vysvetliť toto alchymické kúzlo, nadspojenie ducha. Ako keby to bolo len nedávno, si pamätala tie vzrušivé dotyky a bozky, premilované noci a dni, neodchádzajúcu chuť po Andrejovom tele a jeho prítomnosti. Slová a činy neboli nutné, bol to pradávny jazyk hormónov, ktorým obaja plynulo rozprávali. Natália sa až zachvela, keď si znova vybavila ten moment, kedy prvýkrát sedeli s Andrejom vedľa seba na jeho posteli. Vášnivo sa bozkávali a navzájom dotýkali. Hoci vtedy už dávno nebola panna, cítila sa tak. Triasli sa jej nohy a v tele jej vybuchovali hormóny ako pušný prach. Cítila nesmiernu vášeň a opájala sa Andrejovou vôňou tela zmiešanou s jemnou kolínskou. Doteraz si spomína na najjemnejšie detaily, dokonca i chuť žuvačky v jeho ústach.

Každý kus oblečenia, čo zo seba zhadzovali, povzbudzoval ich vzájomnú pahltnosť. Driapali sa po sebe, dychtili a objavovali dovtedy nepoznanú silu sexuality, pod vedením chémie. Jedným razom a jedným orgazmom sa ich spoločné chvíle nikdy neskončili. Užívali si ich do vyčerpania a ich izba sa vždy premenila na komnatu rozkoše. Len zriedkavo, ak vôbec niekedy, ľudia nájdu podobnú súhru génov, ktoré spolu tak búrlivo reagujú.

Sto metrov od lavičky, kde Natália v to slnečné ráno sedela, ju čakal jej oddaný priateľ, ochotný spraviť čokoľvek pre svoju životnú lásku. Po štyroch rokoch stále po uši zamilovaný a rozhodnutý vstúpiť s Natáliou do manželstva. Chceli to vlastne obaja. Dlhý čas spolužitia overil ich harmóniu vo vzťahu, ich kompatibilnosť vo všetkých smeroch, nekonfliktnosť, radosť zo spoločných chvíľ. Závideniahodný a dokonalý – úprimne charakterizovali ich vzťah všetci priatelia a známi; a mali pravdu. Z ich pohľadu. Z pohľadu mužov a žien, ktorí vo svojich životoch hľadali súzvuk a harmóniu, vážny vzťah na celý život, lásku nado všetko. Andrea vždy svorne pritakávala a verila, že chce to isté. A bola šťastná. Vo všetkých oblastiach to predsa klapalo, milovala ho.

Prečo sa teda miska váh nepreváži jednoznačne na stranu životného partnera? Prečo musí vôbec premýšľať a riešiť, čo chce? Prečo jedna noc rozvíri stále vody štvorročného jazera?

Kudla napustená v jede pokušenia sa zabodla priamo do srdca. Mozog bol zaplavený myšlienkami o osude a náhodách, ktoré majú ľudí spájať, keď to nedokážu sami. Začala si nahovárať teóriu príčinnosti a nezvrátiteľnosti stretnutia. Muselo to tak byť. Bol to popud, ktorý jej mal napovedať a presvedčiť ju, nech zahodí svoj doterajší život ako prázdny obal a bez váhania pribehne do Andrejovho života, z ktorého kedysi tak rezolútne odkráčala. Zanechá bez vysvetlení a sĺz svojho snúbenca, svoju lásku, osobu, s ktorou zdieľa všetku svoju prítomnosť, nebude sa ohliadať za majetkom, akýmikoľvek starosťami a smútkom odíde a vpadne do Andrejovej náruče a bude si užívať ten nevysvetliteľný pocit šťastia, nekontrolovateľného úsmevu na perách a duši, radosti zo života a šťavnatého sexu. Navždy.

Strelený nápad! – pomyslela si s nenúteným úsmevom na perách a zakrútila mimovoľne hlavou. Nezmysel! – prešla si rukou po ľavom spánku. Jednu šancu už mali.

Schmatla svoju tašku položenú na nohách a vydala sa na cestu cez tri ulice, do útulného dvojizbáku kúsok od parku. Aby definitívne potvrdila svoj životný ortieľ bez Andreja. Svoj správny životný ortieľ.